biros

Som ročník narodenia 1978. Zatváram oči, presúvam sa do roku 1983, kedy som mohol mať 5 rokov, a v pamäti si vykresľujem Trenčiansku železničnú stanicu a skúsim paralelne hľadať rozdiely so súčasnosťou.

rok 1983) Kĺbový Ikarus so sprievodnou dymovou clonou nás vykladá na zastávke. Aby som sa v nej nestratil, držím mamu za ruku a ako dieťa rovno vyskočím z posledného schodíka autobusu do kaluže, z čoho mám zašpinené rifle z dovozu a schytám cez ucho že si nedávam pozor. Na chodníku obskakujem cigaretové ohorky a nakoľko cestujeme ráno, stretávame prvých štamgastov staničnej, no, ozaj sa to volala staničná reštaurácia, ktorý pred nástupom do práce vyrovnávajú svoje včerajšie hladinky.

rok 2021) autobus síce bez dymovej clony, vykladá ma v tých istých miestach, v ruke držím kufor a snažím sa nezašpiniť si rifle. Tie už stratili punc luxusného tovaru, ale vyjazdené koľaje plné vody je prvým Déjá vu a rifle mám označkované. Štamgasti zo staničnej len zmenili miesto posedávania lebo kovid, a druhým rozdielom je, že sa neponáhľajú do práce, lebo ich prácou je už len to posedávanie. Niektorí z nich pravdepodobne vymenili miesto pobytu z prideleného bytu za lavičku v blízkosti parku, ktorý sa pri stanici nachádza.

Rok 1983) som fascinovaný vstupnými dverami do stanice, ktoré sa otvárajú do oboch strán, tzv. lietačky. Mama mi nedovolí ich otvárať rukami, lebo boh vie aké baktérie na nich sú a kto sa ich dotýkal. Otec šikovne nohou odtlačí dvere aby sme mohli vstúpiť dnu.

Rok 2021) dvere aj ich ošúpaný lak vyzerajú stále rovnako, to že si treba dávať pozor na bacily je mi jasné, nakoľko vďaka kovidu sú celé olepené výstražnými samolepkami. Dvere otváram rovnako nohou, a rozmýšľam ako neskôr dezinfikujem kufor, ktorý je v kontakte so zemou. Nie preto lebo kovid, ale preto, lebo podlaha ja rovnako špinavá ako si ju pamätám ako dieťa.

Rok 1983) jediná PNSka (pre tých mladších obyčajne novinový stánok) je zatvorená, a všetci hromžia lebo si nemajú kde kúpiť noviny a cigarety. Nakoľko uvedené sa nestalo prvý krát, niektorí cestujúci hromžia že napíšu na UV KSČ (opäť pre tých mladších Ústredný výbor Komunistickej strany Československa), lebo takéto antislužby vo vyspelej socialistickej spoločnosti nemožno tolerovať. Ako dieťa som sklamaný, lebo by mi možno kúpili žuvačky, a takto som ostal na prázdno.

Rok 2021) PNSka vyzerá stále rovnako, výdajné okienko je prekryté akousi čipkovanou záclonkou s veľkým nápisom Zatvorené. Jediný badateľný rozdiel vidím vo väčšej výstavke novín a časopisov, a už to nie je UV ktoré schvaľovalo čo sa bude písať, teraz sú to oligarchovia a mediálny magnáti. Ale rovnako už ako dospelý som sklamaný, lebo budem cestovať 5 hodín vlakom bez akejkoľvek možnosti driemania nad printovými výtlačkami a budem si musieť vystačiť s notebookom. To že jediná trafika na železničnej stanici krajského mesta je zatvorená, nemáme sa kde sťažovať, UV už zrušili a ostatným je to jedno.

Rok 1983) Ešte máme chvíľu čas, vychádzame von. Stanovište taxíkov je na pravom mieste autobusových nástupiští, stoja tam dve pristavené Volgy a ja fantazírujem, ako je to sa viezť taxíkom. To musí byť ale frajerina….

Rok 2021) Ešte mám chvíľu čas, vychádzam von. Stanovište taxíkov je na rovnakom mieste ako predtým, s rovnakým počtom miest, nestoja tam Volgy ale nejaké Dacie, čiže stále ostblok cars, a vodiči majú v aute nejakú smiešnu fóliu medzi prednými a zadnými sedačkami. Byť dieťaťom, fantazírujem na čo to môže slúžiť. Ako dospelý viem že k ničomu, ale predsa je ten kovid.

rok 1983) vedľa stanice sa nachádza jeden stánok s občerstvením. Majú horalky, žuvačky Pedro a modrú mliečnu čokoládu, a vodku a pivo. Ale aj ten stánok je zatvorený, aj tam rovnako hromžia a vyhrážajú sa nejakým UV (vtedy som tomu nerozumel). Potom  si pamätám akési polorozpadnuté búdky vedľa, vtedy slúžiace už asi k ničomu, čakalo sa kým sa rozpadnú.

Rok 2021) stánok má ďaleko širší výber, ale je mi to platné ako v roku 83 lebo je zatvorený. Veľkou “obmenou“ prosím naozaj tie úvodzovky som tam nedával zbytočne, prešli polorozpadnuté búdky. Potemkinovským štýlom úprav vyzerajú že sa nerozpadajú, ale myslím že prudšieho vetra by sa mohli obávať. Ázijské bistro, kebab a nejaký kvalitný čínsky textil. To je ich najaktuálnejšia ponuka, ktorá mňa teda nezlákala.

Zhrnutie (už ale vážne):

Bez štipky irónie musím skonštatovať, že stanica Trenčín vyzerá absolútne rovnako ako tri dekády dozadu. Architektonicky, aj úrovňou služieb. Aby na železničnej stanici krajského mesta nebolo v istý čas možné kúpiť dennú tlač, aby vrcholom kávičkárov bola podradná káva z automatu, a hlad bolo možné zahnať niečím, čo by som nerád videl v procese prípravy až do prestrčenia k výdajnému okienku, ako domáci to dám bez ujmy, ale byť turistom, mám dve možnosti. Nasadnúť na prvý vlak späť, alebo si poviem dám to, ale nikdy viac.